Chod hore
Predchádzajúca stránka Nasledujúca stránka Začiatok kapitoly Koniec kapitoly Začiatok kurzu Koniec kurzu


1.8 Assembler


Procesor dokáže spracovať príkazy napísané iba v strojovom kóde. Ak chceme použiť symbolické označenia, musíme procesor naučiť rozpoznávať a chápať ich. Teda programátor napíše program pomocou symbolických príkazov t.j. pomocou Assemblerovského zdrojového programu. Tento Assemblerovský zdrojový program potom preloží do strojového kódu ďalší program - Assembler. Tento prekladač okrem toho, že preloží náš zdrojový program, má za úlohu informovať nás o vyskytujúcich sa chybách v našom programe (zdrojáku). V tomto programe každý príkaz sa obvykle píše na zvláštny riadok a teda ľubovolný riadok môžeme "označiť" návestím, to znamená, že z ľubovolného miesta programu sa môžeme odvolať na tento riadok. Formálne zdroják píšeme do troch stlpcov. V prvom sú návestia, ak sú. V druhom sú symbolické príkazy (pod sebou) a v treťom data resp. adresy. Dôležité je, aby vstupné miesto programu bolo jednoznačne určené, aby sa "omylom" údaj nepochopil ako príkaz. Toto docielime tým, že program začneme skokom (JMP vstup) na vstupný bod programu. Existujú dva druhy adresácie: absolútna (keď sa presne určí pamäťové miesto) a relatívna (keď pamäťové miesto sa určí vzhľadom na inú adresu). Väčšina príkazov v strojovom kóde pracuje s relatívnymi adresami. Ak chceme rozšíriť program ďalším príkazom, stačí tento príkaz napísať na patričné miesto v zdrojovom programe a potom zdroják spracovať Assemblérom a získame už upravený program v strojovom kóde.



1.9 Vyššie programovacie jazyky


Pod nižšími programovacími jazykmi chápeme tie, ktoré sú bližšie k strojovému kódu to sú napr. strojový jazyk a Assembler. Tieto jazyky majú dve podstatné nevýhody: programátor musí veľa pracovať a napísané programy sú napísané pre určitý stroj (to znamená, že sa nedajú priamo prenášať na iný počítač). Je to prirodzené, lebo vieme, že každý procesor má svoju množinu príkazov a teda na nižších jazykoch napísaný program sa musí riadiť touto množinou príkazov. Samozrejme pri prenose na procesor s inou množinou základných príkazov tento program zhavaruje.

Vyššie programovacie jazyky sa viac podobajú navzájom, lebo všetky operácie sa prekladačom (t.j. programom, ktorý naše príkazy, napísané vo vyššom programovacom jazyku prevedie do strojového kódu) správne interpretujú a prevedú sa patričné kontroly.

Vyššie programovacie jazyky sa viac-menej podobajú na ľudský jazyk. Tieto jazyky vo veľkej miere pomáhajú programátorom, lebo prvky jazyka sú dané len ich musíme správne použiť. Prirodzene, aby sme tak ľahko mohli písať programy, niekto už skôr musel napísať taký prekladač (compiler), ktorý správne prevedie príkazy z vyššieho programovacieho jazyka do strojového kódu. Jednému príkazu vo vyššom jazyku môže zodpovedať niekoľko stovák alebo aj tisícok príkazov v strojovom kóde. Tieto zdrojové programy napísané vo vyššom programovacom jazyku sú už prenášateľné. Prirodzene musíme mať k dispozícii správny prekladač.

Najrozšírenejšie vyššie programovacie jazyky sú: C, C++, Java, Pascal, Clipper, Smalltalk, Eiffel, Modula, Basic, Fortran, PL/1, Cobol, Prolog, CLOS, APL, Ada atď. Každý jazyk má svoje špecifiká. Napr. C je blízky k strojovému jazyku. Pascal je vhodný na všeobecné zápisy programov (hlavne didaktické a dokumentačné ciele). Pre spracovanie údajov je najvhodnejší Clipper. Ktorý jazyk bude preferovaný v tej-ktorej spoločnosti, závisí od toho, akú má daný jazyk bohatú literatúru, knižnicu podprogramov atď.